Keď sa povie ultra, mám zimomriavky. Láka ma tento druh behu a cítim, že postupne k nemu smerujem, ale pekne pomaličky. Zatiaľ ešte nechcem stratiť na rýchlosti na krátkych behoch, a preto si tieto ultra preteky plánujem len 1-2 krát do roka, väčšinou na začiatku bežeckej sezóny, keď som po objemovej príprave. Tento rok som si naplánovala pretek, ktorý mal premiéru na ultra scéne - Ultra Krass 55. Bol to vôbec môj druhý ultra pretek a intenzívne som ho prežívala, keďže neviem (nechcem) robiť veci len tak a túžila som po dobrom výsledku. Uvedomovala som si však, že popri bežných pracovných a rodičovských povinnostiach nemám natrénovaný taký objem kilometrov, aby som bola adekvátne pripravená a teda veľa bude záležať od momentálnej psychickej a fyzickej pohody, odpočinku posledný týždeň a od toho, ako bude chcieť hlava.

Kým ostatné preteky (10km, 20km, vertikály) predstavujú pre mňa súboj s inými pretekármi a boj o umiestnenie, ultra znamená v prvom rade pretek sám so sebou. Asi preto ma to láka. Prekonať samú seba, posunúť svoju hranicu. Zistiť, kam ma až pustí telo a hlava.

Tešila som sa veľmi na trať v Slovenskom krase a musím povedať, že nie som sklamaná. Aj keď mám radšej behanie vo vyšších nadmorských výškach a ťahá ma to skôr na hole, ku kosodrevine, táto trať bola rozmanitá a ponúkala krásnu živú zelenú prírodu, asfalt bol len minimálne na občerstvovacích staniciach. V úvode sme si hneď vychutnali technickú pasáž. Všade ostré kamene, na ktoré sme sa mohli,, tešiť” aj v záverečnom zbehu. Priznávam, že na začiatku ma tie kamene bavili viac, na konci som sa nevedela dočkať, kedy skončia.

Samotný priebeh pretekov ma prekvapil. Po úvodnom kopci som sa ocitla v prvej trojke, tempo mi veľmi vyhovovalo a tak som sa tam udržala až po cca 35km. Vedela som však, že idem s babami, ktoré sú v ultra doma a ja som nováčik, ktorého čoskoro ,, vypne “ a tak sa aj stalo. Umiestnenie v prvej päťke som si ale nechcela nechať ujsť a s naozaj veľkým sebazaprením som ukrajovala každý meter a snažila sa udržať tempo. Na 43km prišiel strmý zbeh a ja som mala problém urobiť krok. Kolená ma vôbec nedržali a hrozne ma boleli. Tak som sa prepadla na piate miesto. Paličky mi boli veľkou pomocou. Potom sa zbeh zvoľnil a dalo sa mi opäť bežať. Vedela som, že po tomto zbehu príde strmé stúpanie a potom opäť strmý zbeh, v ktorom budem mať veľké problémy. A tak som sa posledné strmé stúpanie musela poriadne hecnúť, aby som si urobila dostatočnú rezervu na zbeh, v ktorom sa mi už od bolesti chcelo aj plakať. Slzy boli nakoniec až v cieli, ale tie od šťastia. Bežkám si len dva roky a preto ma každý takýto posun nesmierne teší. 

Na záver čísla: 55km/2400m prevýšenie, 5. miesto medzi ženami, 39. miesto/182 bežcov, čas 6:54:37.

Veronika Gandžalová